Hliník – kov tretieho tisícročia
Hliník je po železe druhým najpoužívanejším kovom na svete. Vďaka svojim jedinečným vlastnostiam sa stáva významným substitučným kovom, nahrádzajúci kovy, akými sú oceľ a meď.
Hliník je pomerne mladý kov. Výrazný nárast v jeho použití bol zaznamenaný po 2. svetovej vojne a za posledných 30 rokov spôsobil doslova hliníkovú revolúciu. Výroba primárneho hliníka v roku 1978 dosiahla 14,1 miliónov ton, podľa odhadov v roku 2008 výroba prekročí hranicu 44 miliónov ton a v roku 2017 je výroba odhadovaná na úrovni až 76 miliónov ton. Na základe týchto odhadov tomuto kovu právom prislúcha prívlastok „kov tretieho tisícročia“. Hliník je nielen tretím najrozšírenejším prvkom na zemi, ale sprevádza nás v každodennom živote pri všetkom čo robíme a častokrát si to vôbec neuvedomujeme. Svoje uplatnenie nachádza takmer vo všetkých priemyselných odvetviach – jeho význam výrazne vzrastá v doprave, špeciálne v automobilovom a leteckom priemysle, ale aj v stavebníctve a elektrotechnickom priemysle.
Hliník - história
1807 - 1825 - 1845
Prvé skúsenosti s neznámym kovom sa datujú do roku 1807 a sú spojené s menom anglického chemika Humphry Davyho. Tento chemik dal neznámemu kovu meno „alumium“, ktoré bolo neskôr vedcami premenované na príjemnejšie znejúce „aluminium“. Davy sa pokúšal, bohužiaľ neúspešne, vyrobiť hliník elektrolytickým procesom zo zlúčeniny oxidu hlinitého a hydroxidu draselného.
Na prvé pokusy chemika Davyho neskôr nadviazal fyzik H.C. Oersted, ktorému sa v roku 1808 ako prvému podarilo pripraviť čistý hliník reakciou amalgámu draslíka s bezvodným chloridom hlinitým. O dva roky neskôr nemecký vedec Friedrich Wöhler pripravil malé množstvo práškového hliníka zahrievaním zmesi kovového draslíka s chloridom hlinitým.
1854
Výroba technického hliníka sa začala v roku 1854. Francúzsky vedec Henri Sainte-Claire Deville aplikoval redukčný proces s použitím sodíka. Čistota vyrobeného hliníka bola 92% a hlavnými nečistotami boli kremík a železo.
1886
V tomto roku dvaja vedci (Poul Lois Toussaint Heroult z Francúzska a Charles Martin Hall z USA) na sebe nezávisle patentovali spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite.
1888
Úspech Hall/Heroult procesu bol povýšený rakúskym vedcom Karl Bayerom, ktorý zdokonalil proces výroby oxidu hlinitého z bauxitu.
V súčasnej technickej praxi sa na výrobu hliníka používa elektrolýza oxidu hlinitého rozpusteného v kryolite, ktorá sa len veľmi málo odlišuje od Hall/Heroult procesu. Počas viac ako 110 ročnej existencie tohto procesu sa realizovali rôzne zlepšenia, no i napriek tomu existuje celý rad problémov, ktoré spôsobujú nízku energetickú výťažnosť. Ďalšou nevýhodou je náročná výroba oxidu hlinitého z bauxitu, ktorý je v súčasnosti jedinou ekonomicky výhodnou surovinou. Náleziská bauxitu majú svoju regionálnu obmedzenosť. Najrozsiahlejšie náleziská sa nachádzajú v rovníkovej oblasti a najväčšími spracovateľmi bauxitu sú hlavne Austrália, Brazília a Jamajka.